HISTÓRIA HRADU ČIČVA

 

Prvá písomná zmienka o majetku Čičva pochádza z roku 1270. Ide o donačnú listinu uhorského kráľa Štefana V., ktorou šľachticovi Reynoldovi, za verné služby a zásluhy preukázané na výpravách kráľovského vojska daroval viaceré majetky v Abovskej, Sabolčskej a Zemplínskej župe, vrátane majetku Čičva spolu s dedinami Dlhé Pole a Višňov. Prvá písomná zmienka o hrade rovnakého mena pochádza z roku 1316. Jedná sa o listinu, ktorou magister Peter, pravdepodobne Reynoldov vnuk, odmenil Mikuláša Peresa, kastelána na hrade Čičva, majetkom Tuzsér za úspešnú obranu hradu. Podľa všetkého išlo o odrazenie útoku Petra, syna Petra Peteňa, zemplínskeho účastníka povstania proti kráľovi, pri ktorom kastelán Mikuláš stratil ľavú ruku a jeho brat Štefan i traja ďalší členovia hradnej posádky prišli o život.

 

Dodnes nepoznáme presný rok a okolnosti výstavby hradu Čičva. Vďaka strategickej polohe kopca, na ktorom stojí ho mohli postaviť z iniciatívy uhorských kráľov už v 12. storočí, ako súčasť pohraničného pevnostného systému Uhorského kráľovstva proti možným vojenským vpádom zo zahraničia. V 12. storočí sa severné hranice Uhorského kráľovstva tiahli od Vihorlatských vrchov cez Strážske, Vranov, Hanušovce do Kapušian pri Prešove a ďalej na západ. Na tejto línii zotrvali pravdepodobne až do konca 13. storočia.

 

Kráľ Žigmund v listinách z rokov 1410 a 1414, ktorými potvrdil Rozgonyiovcom vlastníctvo majetkov panstva Čičva a donačnú listinu z roku 1270, uvádza, že súčasťou panstva je hrad Čičva, ktorý dali postaviť ich predkovia. Táto informácia nás vedie ku konštatovaniu, že hrad Čičva dal postaviť Reynold alebo jeho potomkovia, možno syn Ladislav, či vnuk Peter. Pravdepodobnejšie je, že hrad na tak strategickom mieste už stál a Rozgonyiovci ho dali iba prestavať.

 

Nesporné je, že hrad Čičva plnil počas celej svojej existencie strážnu funkciu v priesmyku nazývanom „Porta Polonica“, t.j. Poľská brána, na križovatke diaľkových ciest spájajúcich Vranov a Humenné a na ceste vedúcej od Sárospataku cez Stropkov na sever do Poľska.“ Podľa Ferdinanda Uličného bola cesta z Potisia údolím Tople na sever do Poľska označovaná už v mladších písomných historických prameňoch za najdôležitejšiu obchodnú uhorsko-poľskú cestu v stredoveku. Zároveň bol správnym centrom rovnomenného feudálneho panstva, ku ktorému počas obdobia jeho najväčšej rozlohy patrilo vyše 60 dedín.

 

 

Architektúra

 

Najstaršiu časť hradu tvorilo hradné jadro v tvare nepravidelného lichobežníka. Bolo chránené obvodovým kamenným opevnením, v ktorého čele stál okrúhly bergfrit s britom obráteným severozápadným smerom. Na opačnej, juhovýchodnej strane jadra oproti vstupnej bráne stál palác. Okrúhly bergfrit s britom je v architektúre slovenských hradov veľmi vzácny. Dostal sa sem buď počas kolonizácie zo sasko-hessenskej oblasti alebo zo Sliezska prostredníctvom diaľkovej cesty, „ktorá spájala Sliezsko a Poľsko pozdĺž severných svahov Karpát so Sedmohradskom.“ Hrad bol postavený v románsko-gotickom staviteľskom slohu.

 

Rozgonyiovci pravdepodobne v priebehu 15. storočia dali vybudovať na prístupnejšom severozápadnom svahu rozsiahle predhradie. Na jeho čele stála vysoká, do šírky predĺžená pevnôstka, pre ktorej stavbu využili skalu nachádzajúcu sa približne 60 m pred bergfritom. Vďaka svojim rozmerom chránila pred streľbou z hrebeňa plochu využívanú na hospodárske a prevádzkové účely. Predhradie mohlo byť spočiatku obkolesené len drevenou ohradou. Neskôr ho zabezpečili kamennými múrmi a okrúhlou baštou strážiacou vstupnú bránu. Ochranu predhradia zo severozápadnej a juhozápadnej strany zabezpečoval systém priekop a valov, ktorý je dodnes viditeľný v teréne. V predhradí sa nachádzali pomocné technické a hospodárske stavby ako napríklad stajne, chlievy, šopy, sýpky a pod. Tieto objekty boli zvyčajne drevené, a preto sa nezachovali. Počas archeologického výskumu v rokoch 1993 – 1994 sa v predhradí podarilo odkryť pozostatky kovoliateckej dielne z prelomu 15. a 16. storočia.

 

V 15. storočí bolo prerobené aj hradné jadro. Rozšírený palác zo severu narušil objekt nepravidelnej veže, ktorý vystupoval zo severovýchodného nárožia najviac ohrozeného čela hradu. Veža umožňovala streľbu v širokom vejárovom rozptyle.  Severná hradba jadra bola spevnená neskorogotickou plentou, jej hrúbka sa zväčšila na 3 až 3,5 metra. Prázdny priestor na nádvorí pod bergfritom bol zastavaný troma malými a dvoma väčšími miestnosťami, ktoré mali podľa starších nákresov Dobroslavy Menclovej krížové klenby.

 

Z dôvodu rozvoja delostrelectva bol hrad v priebehu 16. storočia prispôsobený pokroku vojenskej techniky. Východný múr hradného jadra zabezpečili klinovitou baštou so zaobleným ukončením, ktorá delami ovládala priľahlú dolinu rieky Ondava. Pri prestavbe sa uplatnili aj nové formy renesančného stavebného umenia ako napríklad atika, ktorá zakrývala drevenú strechu hradného jadra. Murovaná hradba chrániaca predhradie bola opatrená ochodzou a strieľňami pre palebné postavenie ručných zbraní a menších diel.

 

 

Majitelia

 

Hrad Čičva bol vo vlastníctve rodu Rozgonyiovcov vyše tri storočia. Za zakladateľa tohto rodu sa považuje Reynold (1259 – 1296), župan Sabolčskej stolice, správca kráľovských koniarní a veliteľ strážnych oddielov. Počas svojho života sprevádzal kráľa Štefana V. na vojenských výpravách v zahraničí. Zúčastnil sa aj bojového stretnutia pri Ilzegu, počas ktorého zajal kopiou raneného bána Henrika, hoci sám v bitke utŕžil vážne zranenie ľavého oka. Ako sme už spomínali, kráľ Štefan V. v roku 1270 Reynolda za jeho verné služby odmenil viacerými majetkami, vrátane panstva Čičva. Rozgonyiovci sídlili na hrade Čičva do prvej polovice 14. storočia, dokonca sa názov hradu ojedinele vyskytoval aj v ich predikáte. Podľa zachovaných písomných dokumentov bol hradný palác v roku 1363 značne schátraný a sotva obývateľný. V tomto období si dali Rozgonyiovci postaviť nížinný vodný hrad v mestečku Vranov, ktorý im pravdepodobne poskytoval pohodlnejšie bývanie. Čičvu v priebehu ďalších storočí spravovali kasteláni a Rozgonyiovci sa na nej zdržiavali už iba príležitostne. Hrad plnil najmä vojensko-strážnu funkciu. Posledný majiteľ hradu z tohto rodu Štefan Rozgonyi po sebe nezanechal mužského potomka. Jeho dcéra Katarína sa stala manželkou Andreja Báthoryho a v roku 1519 došlo medzi týmito rodmi k uzavretiu dedičskej zmluvy. Smrťou Štefana v roku 1523 vymrel rod Rozgonyiovcov po meči a v nasledujúcom roku sa hrad Čičva stal majetkom Báthoryovcov.

 

Najznámejšou postavou z tohto rodu je Alžbeta Báthoryová, ktorú v roku 1573 vo Vranove zasnúbili s Františkom Nádasdym. Azda kvôli venu bol v predchádzajúcom roku na hrade Čičva vyhotovený súpis Alžbetiných cenností a šperkov. Dňa 8. mája 1575 sa v mestečku Vranov konala ich svadba. Pozvali na ňu cisára Maximiliána, ale ten sa ospravedlnil a po svojom zástupcovi poslal novomanželom ako svadobný dar pozlátený krčah v hodnote 200 zlatých. Od cisárovnej dostali čašu za 100 a od arcivojvodov Rudolfa a Ernesta času za 150 zlatých. Svadby sa zúčastnilo 4500 hostí, ďalšie podrobnosti týkajúce sa tejto udalosti nepoznáme. Alžbeta si do manželstva s Františkom Nádašdym priniesla ako veno aj hrad Čičva, na ktorom sa zdržiavala iba príležitostne. Hrad Čičva sa stal venom aj ich dcéry Kataríny Nádasdyovej, ktorá sa 6. januára 1610 vydala v Čachticiach za Juraja Drugetha z Humenného. Drugethovci pravdepodobne vlastnili časť majetkov panstva Čičva už od sobáša Štefana Báthoryho, Alžbetinho brata, s Eufrozínou Drugethovou. Ich manželstvo však zostalo bezdetné.

 

V roku 1683 Imrich Thököly pritiahol s veľkou armádou do severovýchodného Uhorska. Na župnom zhromaždení, ktoré sa v tom čase uskutočnilo na hrade Čičva, vraj Zemplínska stolica vyplatila Thökölymu vojenské trovy vo výške 4000 dukátov. V priebehu roku 1684 Imrich Thököly s pomocou tureckého vojska postupne obsadil všetky hrady Žigmunda Drugetha, ktoré boli vybavené poľskými posádkami, vrátane hradu Čičva. Podarilo sa mu zajať samotného Žigmunda, ktorého nechal uväzniť v Košiciach. V tom čase, pravdepodobne pričinením kurucov, hrad Čičva vyhorel. Väčšina historikov uvádza, že Imrich Thököly nechal Žigmund Drugetha v Košiciach popraviť. Podľa zápisu v denníku grófky Terézie Keglevichovej, Žigmundovej manželky, sa mu z väzenia podarilo ujsť a zomrel až po ťažkej chorobe 19. apríla 1684 v Užhorode. Žigmundom vymrel rod Drugethovcov po meči. Cisár Leopold I. na základe darovacej listiny z 30. júna 1702 ponechal všetky majetky Drugethovcov, aj tie, ktoré mohli dediť iba mužskí potomkovia, Žigmundovým dcéram Juliane-Terézii Althan a Kláre Zichy a jeho sestre Kristíne, vdove po Ondrejovi Forgáchovi.

 

Po Drugethovcoch sa v priamej súvislosti s hradom Čičva spomína už iba František Barkóczy, ktorý sa v roku 1703 pridal k povstaniu Františka II. Rákóczyho. V roku 1704 kuruci obsadili hrad Čičvu, vylepšili jeho opevnenie a udržali si ho až do konca povstania. Potravu si zaobstarávali v širokom okolí. Celých sedem rokov rabovania a iných násilností vojakov zapríčinili to, že mnohé usadlosti spustli, niektoré dokonca zanikli. Počas postupného porážania kurucov gróf František Barkóczy v januári 1711 vydal hrad Čičvu bez boja cisárskemu generálovi Jánovi Pálffymu. Neskôr bol preto obvinený zo spojenectva s labancami. Cisársky generál Lanken rozkázal hrad zbúrať a odvtedy leží v ruinách.

 

Mgr. Ľudmila Tirpáková, historička

 

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

DVOŘÁK, Pavel – KÁLLAY, Karol. Krvavá grófka: Alžbeta Bátoryová/fakty a výmysly. Bratislava: Slovart; Budmerice: Rak, 1999. 293 s. ISBN 80 – 85501 – 07 – 4.

 

JANOTA, Ľudovít. Slovenské hrady: Diel prvý. Bratislava: Columbus, 1996. 320 s. ISBN 80 – 7136 – 049 – X.

 

KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav. Kultúrne krásy Slovenska: Hrady najkrajšie zrúcaniny. Bratislava: DAJAMA, 2007. 142 s. ISBN 978 – 80 – 89226 – 41 – 2.

 

KOTOROVÁ – JENČOVÁ, Mária. Nie sme tu odvčera: 12 archeologických lokalít okresu Vranov nad Topľou. Vranov nad Topľou: Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou, 2002. 112 s. ISBN 80 – 968767 – 9 – 1.

 

KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka. Turistický lexikon: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Bratislava: Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1990. 256 s. ISBN 80 – 7096 – 093 – 0.

 

LENČIŠ, Štefan. Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné: Miestny odbor Matice slovenskej a Vihorlatské osvetové stredisko v Humennom, 2003. 183 s. ISBN 80 – 967302 – 5 – 8.

 

LENGYELOVÁ, Tünde – VÁRKONYI, Gábor. Báthory: Život a smrť. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, s. r. o., 2009. 304 s. ISBN 978 – 80 – 7360 – 844 – 6.

 

MENCLOVÁ, Dobroslava. Príspevok k typológii hradov, zámkov a kaštieľov na Slovensku. In PISOŇ, Štefan. Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Martin: Osveta, n. p., 1973. ISBN 70 – 061 – 73, s. 399 – 446.

 

NEŠPOR, Jaroslav. Za tajomstvami zrúcanín: Zrúcaniny východného Slovenska. Bratislava: GU 100, 2003. 160 s. ISBN 80 – 969058 – 0 – 5.

 

PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s. r. o., 2007. 391 s. ISBN 978 – 80 – 8085 – 287 – 0.

 

POLLA, Belo. Hrady a kaštiele na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, n. p., 1980. 189 s. ISBN 83 – 019 – 80.

 

SLÁMKA, Miroslav et al. Kamenní strážcovia II.: Príbehy a osudy zrúcanín slovenských hradov. Bratislava: Slovenský skauting, 2007. 229 s. ISBN 978 – 80 – 89136 – 60 – 5.

 

SLIVKA, Michal – VALLAŠEK, Adrián. Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské vydavatelstvo, 1991. 272 s. ISBN 80 – 85174 – 42 – 1.

 

ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce: Občianske združenie Zemplínska spoločnosť, 2001. 760 s. ISBN 80 – 968579 – 1 – 6.

 

ULIČNÝ, Ferdinand. Panstvá Čičva a Vranov v 13. – 17. storočí. In: I. MICHNOVIČ, ed. Dejiny Vranova nad Topľou. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1992. ISBN 80 – 85174 – 65 – 0. s. 83 – 93.

 

ULMANOVÁ, Alžbeta – REPKOVÁ, Ľudmila – HARMANOVÁ, Viera. Tovarné: 1. časť. Obec Tovarné: Creativ line, s. r. o., 2010. 164 s. ISBN 978 – 80 – 970287 – 1 – 8.

 

VARSIK, Branislav. Osídlenie Košickej kotliny I. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1964. 476 s. ISBN 71 – 029 – 64.